Orlické hory nie sú len geografickým pojmom na mape, ale predovšetkým krajinou, ktorá si vás získa na prvý pohľad. Rozľahlé lesy, horské lúky, tajomné rašeliniská aj tiché zákutia pretkané tokom Divokej a Tichej Orlice vytvárajú scenériu, ktorá pôsobí pokojne a zároveň veľkolepo.
Tento región však nie je len o prírode. Podorlicko v Královohradeckom kraji ukrýva množstvo historických pokladov – zámky, hrady aj architektonické skvosty, ktoré sa stali súčasťou českej kultúrnej pamäti i literárnych príbehov. Mnohé z nich dnes opäť ožívajú v rukách pôvodných šľachtických rodov, ktoré im citlivo navrátili ich niekdajší lesk.
Putovanie týmto krajom má svoje čaro v každom ročnom období. Či už sa vydáte pešo, na bicykli alebo „na železnom tátošovi“, trasy vedú pozdĺž rieky Divoká Orlice a prirodzene vás zavedú k tým najkrajším pamiatkam, často ukrytým v parkoch či lesoch. Každý zámok, každý hrad tu rozpráva svoj vlastný príbeh.
Nie náhodou sa tejto oblasti hovorí „česká Loira“. Je to kraj, kde sa história snúbi s prírodou a kde má každá zastávka potenciál stať sa zážitkom.
Jedným z významných šľachtických rodov spojených s regiónom je rod Kolowratov Liebsteinských, ktorého pôvod siaha do 14. storočia . Jeho história je úzko spätá aj s mestom Rychnov nad Kněžnou. V 17. storočí tu rod dal vybudovať nový zámok, ktorý nahradil staršie sídlo v údolí.
Rodina Kolowrat Krakowský Liebsteinský získala zámok v roku 1992 späť v rámci reštitúcií spolu s priľahlým kostolom a zvonicou, v ktorej sa nachádza renesančný zvon sv. Kryštofa – najväčší súkromný zvon v Česku. Celý areál, ktorý sa týči nad mestom, patrí k najrozsiahlejším a najzachovalejším barokovým komplexom v krajine.
Zámok sa zachoval ako ucelený barokový celok, hoci jeho stav po návrate do rúk pôvodných majiteľov nebol ideálny. Andrea Kolowratová spomína, že keď v 90. rokoch prišla z Viedne do Rychnova, objekt bol v zanedbanom stave – tmavý, poškodený a miestami chátrajúci.
S rozhovorom súhlasila majiteľka zámku ANDREA KOLOWRAT KRAKOWSKÁ. Oslovili sme ju, aby priblížila históriu rodu aj súčasný život na zámku v Rychnove nad Kněžnou.
Do rodiny Kolowratov sa privydala v 90. rokoch, keď prišla do Česka z Viedne. Dlhodobo sa venuje filantropickým aktivitám a na obnove a správe zámku má výrazný osobný podiel.
Jej rukopis je v areáli citeľný a aktívne sa zapája aj do kontaktu s verejnosťou. Už viac ako tri roky príležitostne sama sprevádza návštevníkov zámku. Prehliadky vedie vecne, no zároveň pútavo a s nadhľadom, čo oceňujú aj návštevníci.
Život na zámku – čím je pre vás?
„Keď sa povie zámok, väčšina ľudí si predstaví zlaté kľučky, veľké a bohato zariadené miestnosti, naleštený porcelán, obrazy či dekorácie. A tiež predstavu, že jeho majitelia sú automaticky bohatí. Realita je však iná. Mnohé šľachtické rody v Česku získali svoje majetky po roku 1989 späť v dezolátnom stave. V objektoch boli domovy dôchodcov, zariadenia pre psychicky chorých, a niekde dokonca aj chlievy pre prasatá. Tak to bolo napríklad v zámku v Novom Kostelci nad Orlicí, ktorý patril rodu Kinských, alebo v našom zámku v Černíkoviciach, kde fungoval ústav pre deti so zdravotným postihnutím. Ten musel zo zákona zostať v prevádzke ešte desať rokov po vrátení majetku.
V rámci reštitúcie sme získali späť aj zámok v Rychnove nad Kněžnou spolu s lesmi. Práve lesy, ktoré sú pre fungovanie rodiny kľúčové z hľadiska hospodárenia, boli v mimoriadne zlom stave. Ich obnova bola spočiatku ešte naliehavejšia než samotná rekonštrukcia zámku.“
Čo vás priviedlo z Viedne do Čiech a ako ste si zvykali na nový život, jazyk aj prostredie?
„Keď som prichádzala z Viedne do Čiech, netušila som, čo ma čaká. Videla som však, že môj manžel v Rakúsku trpel tým, že nemal možnosť hovoriť po česky a nemal okolo seba české prostredie. Do Čiech som prišla prvýkrát v roku 1991, mala som 27 rokov. O rok neskôr sme sa sem z Viedne definitívne presťahovali – predovšetkým kvôli láske.
Som lekárka, pneumologička, a začiatky pre mňa neboli jednoduché. Po presťahovaní sa situácia obrátila – bola som to ja, kto sa musel naučiť česky a prispôsobiť sa novému prostrediu. Navyše, krajina v tom čase pôsobila inak, než na čo som bola zvyknutá z Viedne – bola menej farebná, miestami smutná. Pre mnohých, ktorí tú dobu zažili, to asi nie je neznámy pocit.
Prvé roky som mala na starosti celý chod zámku. Keď v roku 2006 odišiel kastelán, zo dňa na deň som prevzala jeho úlohu. Jazyková bariéra bola spočiatku výrazná, keďže len málo ľudí hovorilo po nemecky alebo po anglicky, no postupne som si zvykla. Ľudia boli veľmi ústretoví, milí a ochotní pomôcť.
Naše deti sa narodili tu, v Rychnove, dnes študujú v Prahe a považujú to tu za svoj domov. A pokiaľ ide o rodinné heslo ‚Verne a stále‘, je mi blízke – vlastné mi bolo vždy.“
Je o vás známe, že podporujete mládež a ľudí so zdravotným znevýhodnením. Pri našej návšteve zámku ste odovzdali rychnovskej škole dar vo výške 100 000 českých korún s mottom „Pomáhame s noblesou“. Čo pre vás znamená pomáhať?
„Pomáhame radi – a prirodzene. Ak má človek možnosť pomôcť, mal by to urobiť. Nemal by sa tváriť, že sa ho osudy iných netýkajú. Pomoc druhým vnímam ako samozrejmú súčasť života.“
Aká bola vaša cesta k láske k manželovi? Kde ste sa zoznámili?
„Rodičia môjho manžela emigrovali v roku 1968 do Rakúska, kde v Dolnom Rakúsku prevádzkovali rybárstvo. Naša rodina mala neďaleko víkendový dom, takže sme sa poznali už skôr – boli sme takpovediac susedia a chodievali sme k nim kupovať ryby.
K bližšiemu vzťahu však došlo až neskôr vo Viedni, kde sme sa opäť stretli a postupne sa zblížili. Moji rodičia niesli moje rozhodnutie odísť do inej krajiny pomerne ťažko.
Civilný sobáš sme mali vo Viedni, cirkevný obrad sa už konal u nás, v kostole v Rychnove nad Kněžnou.
Po smrti môjho svokra, Kryštofa Jaroslava Kolowrata Krakowského Liebsteinského, ktorý zomrel v roku 1999, sme si naplno uvedomili rozsah práce, ktorú vykonal. Venoval sa nielen zámku, ale aj lesom, ktoré boli v tom čase v dezolátnom stave. Podarilo sa mu obnoviť aspoň časť porastov, hoci vtedy nebolo isté, či sa obnova podarí.
Môj manžel Jan Egon Kolowrat Krakowský Liebsteinský prevzal lesné hospodárstvo ešte počas choroby jeho otca a v tejto práci pokračuje dodnes. Postupne sa k nemu pridali aj naše dve deti.
Nie som grófka a ani môj svokor nebol človek, ktorý by si zakladal na tituloch. Bol to praktický, pracovitý človek. V našej rodine nikdy nebolo dôležité, či je niekto šľachtic, ale aký je ako človek – jeho charakter a pracovitosť.“
Rodové heslo Kolowrat Krakowských z Liebsteinu znie „Verne a stále“. Čo pre vás znamená a ako ho napĺňate?
„Súčasťou tohto hesla je aj vzťah k miestu, kde žijeme – úcta k krajine a zodpovednosť voči nej. V tomto duchu som žila aj predtým. Keď mám niekoho rada, je to úprimné a intenzívne, riadim sa určitými princípmi.“
S pani Andreou Kolowrat Krakowskou sme rozhovor uzavreli v kostole Najsvätejšej Trojice. Na záver sa ponúka otázka o novej turistickej sezóne. Čo pripravujete?
„Návštevníci sa môžu tešiť najmä na obľúbené prehliadky, o ktoré je dlhodobo veľký záujem. Súčasťou programu budú aj koncerty. V tomto roku u nás vystúpi napríklad britský gospelový zbor The Kingdom Choir z Londýna. Verím, že program zaujme nielen miestnych, ale aj návštevníkov – turistov či rodiny s deťmi.“
Ďakujeme vám veľmi pekne za rozhovor. Veríme, že sa na niektorom zo zaujímavých podujatí na zámku rodiny Kolowrat Krakowských Liebsteinský v Rychnove nad Kněžnou ešte stretneme.
Zhovárala sa: Beata Havranová
Ďalšie zaujímavosti Orlicka
- Orlické hory sú vyhlásené za Chránená krajinná oblasť Orlické hory, ktorej symbolom je bleduľa jarná – typická rastlina miestnych vlhkých lúk a lužných porastov.
- K najcennejším prírodným biotopom patria horské lúky, rašeliniská a podhorské smilkové trávniky, ktoré sú domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov.
- Región je atraktívny aj pre turistov. Prechádza ním známa diaľková trasa Jiráskova cesta, ktorá vedie po hrebeňoch Orlických hôr a ponúka množstvo výhľadov. Súčasťou územia sú aj viaceré náučné chodníky zamerané na prírodu a históriu regiónu.
- Zaujímavosťou je aj relatívne zachovalý ráz krajiny s minimom priemyselného zaťaženia, čo z Orlických hôr robí pokojnejšiu alternatívu k frekventovanejším českým horským oblastiam.
