Elenka a Danielka v južnom Tirolsku - na Kronplatzi - II.
Čaute všetci, sme dve sestričky - škôlkarky, som tá väčšia Elenka a tá menšia slečna je Danielka. Nášmu ockovi sme už hovorili, prečo sa nám páčilo v Južnom Tirolsku a teraz sa s tým zdôveríme aj vám. Prvé zážitky sme vám opísali už v prvej časti nášho rozprávania, teraz pridávame ďalšie.
Jazdíme na koníkoch
Na koníky som sa tešila možno najviac. Ešte doma mi rodičia povedali, že tam majú také špeciálne koníky a mali pravdu. Veľkosťou to neboli kone, no ani poníky a volajú sa Haflingy. Dozvedela som sa, že toto plemeno pochádza z Tirolských Álp, kde sa vyšľachtili krížením malých horských plemien a orientálnych koníkov. Bol to pre mňa veľký zážitok, že som si na ne mohla sadnúť a vyše pol hodinu som s nimi aj s pani trénerkou cvičila.
Doteraz na to spomínam aké to boli zlatučké koníky a ten môj sa mi tak páčil, že som si ho chcela zobrať domov. Rodičia s tým však nesúhlasili, lebo vraj by sa nám nevošiel do auta, no ja som si povedala, že keď budem väčšia, vrátim sa tam ešte, aby som ich mohla uvidieť. Len Danielka bola trochu nespokojná, lebo síce si mohla sadnúť na koníka, no bola ešte malá, tak nemohla na ňom cvičiť ako ja. Ešte aj teraz mi občas vyčítavo povie, ja som nebola na malom koníkovi...
Lyžovanie je zážitok
Najväčší zážitok pre mojich rodičov bolo lyžovanie na Kronplatzi. Keď sme tam išli z hotela, mamka nám po ceste hovorila, že ona tam už bola pred 10 rokmi bez ocka a veľmi sa jej to páčilo. Ukázala nám zdiaľky ten vrch, že to vyzerá ako nejaká cukrová homoľa, no mne to skôr pripomínalo babkinu bábovku. Keď sme sa vyviezli modernou kabínkovou lanovkou hore, naskytli sa nám krásne výhľady, ocko nám ukazoval takú bodku, že tam je tá časť, kde leží náš hotel. V diaľke nám potom ukázal aj smer, kde sú ďalšie menšie strediská ako Speikboden a Klausberg. Potom sme už išli lyžovať, najviac sa mi pozdávala najmä modrá a červená 10 a 11-ka, ktorí išli z vrcholu až ku konci dvojsedačky.
Zastavili sme aj pri zjazdovke uja Pištu Piste Erta, kde sa tasne pred našim príchodom konal aj Svetový pohár žien v obrovskom slalome. Ocko to zišiel, no mne sa to zdal veľký kopec, keď tam bol vraj maximálny sklon až 61%. Lyžovala aj mamka s Danielkou, ktorá dovtedy na nich asi päťkrát stála. Danielke sa to tiež páčilo, no potom stratila cestou v lanovke lyžu a začala plakať. Mamka sa ale po lyžu vrátila, a keď ju Danielka videla, hneď sa upokojila.
Potom sme zostali na vrchole Kronplatzu, kde sa zbieha dokopy až osem lanoviek a zjazdovky z nich idú až do troch svetových strán. Dokopy tam vraj majú až 20 kabínkových lanoviek, 5 sedačiek a 7 kotvových vlekov. Jedna z nich sa volá ako ujo Platón (Plateau) a tá bola pre špeciálne nás s Danielkou. Má taký posuvný pás, ktorý automaticky rozlišuje výšku, čím nám výrazne uľahčil prístup k sedačke. Všetky tie dopravné zariadenia dokopy za hodinu prepravia až 65 000 osôb, ktorí sa môžu lyžovať na 102 kilometrov zjazdovkách rôznych obtiažností, pričom všetko je vraj podrobne uvedené aj na ich stránke www.kronplatz.com. Danielka to síce tiež počúvala, ale radšej sa už chcela hrať a už onedlho sa splnilo jej želanie.
Pizza to vyhrala...
Predstavte si, že hneď po výstupe z hlavnej lanovky bola reštaurácia a vedľa nej taký obrovský detský kútik s tetou animátorkou, ktorá sa starala o detičky. Ocko povedal, že keby to skôr vedel, tak nás tam nechá aj celý víkend a pôjde s mamkou na celý deň lyžovať. Ale my vieme, že si z nás len robili srandu, lebo by ich v Taliansku nemal kto zlostiť a hlavne by sme zostali hladné. Tak sme rodičom povedali, že chceme hami-hami a tí nás potom s tetou Beátou a ďalšími ich kamarátmi zobrali do nejakej reštaurácie.
Aj sa nás pýtali, či chceme nejaké tirolské špeciality, ktorých mená si vôbec nepamätám, no keď sme videli na susednom stole pizzu, bolo rozhodnuté. A k tomu ešte fajnú paradajkovú polievku a už sme vydržali až do večera. Len ocko to nevydržal a išiel aj so svojimi známymi do nejakej VIP lanovky na šampanské. Hovoril, že išli dolu z vrchu asi trojkilometrovou zjazdovkou Alpen Connecting. Tam ich čakala jedna kabína, kde sedeli na kožených kreslách, mali závesy a z chladničky si potom otvorili nejaké kvalitné šampanské. Asi to nebolo detské, lebo vraj nebolo sladké, tak mi to až tak nechýbalo.
Na návšteve u slávneho Messnera
Nám sa potom veľmi páčilo aj v samotnom Brunecku, kde je nielen trojkilometrová sánkarska trať, ale majú aj múzeum tamojšieho slávneho rodáka Reinholda Messnera. Ja síce vôbec neviem kto to je a Danielka to meno ešte nedokáže ani vysloviť, no ocko nám hovoril, že to bol taký významný ujo horolezec, ktorý vystúpil na všetky osemtisícové štíty vrátane Mt. Everestu. Tam na tom Monte je asi plno snehu, lebo hneď na to sme sa dozvedeli, že vraj videl Yettiho. A to sme obe hneď obe ožili, lebo sme si spomenuli na takú detskú pesničku „Yetti, to je snežný muž, čo sa včera rozmrazil, všetkých vedcov ide z neho poraziť.“ Počúvali sme ju potom aj v aute cestou naspäť, lebo v nej bolo, že Yetti, yetti, yetti, studené má päty, Yetti, Yetti, Yetti, má rád všetky deti, chodí v bielom kožuchu a smeje sa juchuchú.
My už vieme, či ujo Reinhold naozaj videl Yettiho, ale vy na to ešte musíte prísť sami. Takže presvedčte svojho ocka a mamku, nezabudnite im pripomenúť, aby si zbalili všetko potrebné a čo najskôr si zarezervujte pobyt v južnom Tirolsku. Za seba vám môžeme povedať, že to nikto z vás nebude ľutovať a domov sa vrátite s kopou zážitkov, ktoré potom budete môcť rozprávať nielen svojim kamarátom v škôlke tak ako my.
PREČÍTAJTE SI AJ: Elenka a Danielka v južnom Tirolsku - na Kronplatzi I. diel
Marián Kizek
