Pernikárka Dana Holmanová: Robím to, čo ma baví

Dana Holmanová z dedinky Třebihošť v Podkrkonoší vyštudovala literárnu vedu a pracovala ako archivárka v Pamätníku národného písomníctva v Starých Hradoch. Už dvadsaťpäť rokov sa však venuje výrobe perníkov a svojou tvorbou povýšila ich zdobenie na umenie.

Získala ocenenia Nositeľka tradícií a Zlatý kolovrat. Má za sebou množstvo výstav, vystavovala napríklad v nemeckom Magdeburgu, poľskom Krakove či slovinskej Radovljici. Svoje umenie tiež predvádza na rôznych remeselných akciách. Jej ručne zdobené perníčky pripomínajú umelecké diela. Podľa vlastných slov tvorenie ju zaujímalo od detstva, naučila sa aj niekoľko textilných techník, háčkovať či vyšívať čipky. Perníky zdobí tradičnou bielou polevou z ušľahaného bielka a cukru. Používa i zložitejšie techniky a svoje výtvory dopĺňa zlatými niťami, voskovými plátmi alebo motívmi vystrihnutými z modrotlače.

S perníčkami ste sa určite stretli už ako dieťa. Kto ich u vás doma najčastejšie piekol: maminka alebo babička? A mohli ste im pri tom aj pomáhať?

S perníčkami som sa naozaj stretla v detskom veku, ale asi vás to prekvapí – veľmi mi nechutili. Možno to bolo tým, že to boli také tie priemyselne vyrábané, poliate čokoládou a polepené obrázkom. Naopak si pamätám, že ako naozaj malému dieťaťu mi veľmi chutila krupicová kaša posypaná perníkom, ktorú varila moja babička. Tej som tiež rada pomáhala pri pečení buchiet alebo štrúdle. Perníčky sa u nás v rodine vôbec nepiekli.

Pamätáte si ešte na svoj celkom prvý samostatný perník? Cesto sa vám hneď na prvý raz vydarilo, alebo to bol dlhší proces učenia či vytvárania vlastných postupov, keď ste si povedali: mňam, to je ono?

Do pečenia perníčkov som sa pustila približne pred štvrťstoročím. Recept som vtedy získala od susedky, ale nebolo to úplne ono. Takže som si ho postupne upravila „k obrazu svojmu", tak isto, ako finálnu povrchovú úpravu perníčkov. Odvtedy ho používam prakticky v nezmenenej podobe, pretože je nielen veľmi chutný, ale hlavne perfektne vyhovuje mojim tvorivým zámerom. Cesto sa dá totiž naozaj nádherne tvarovať a modelovať.

PREČÍTAJTE SI AJ: Voňavý príbeh perníkový

Ktoré ingrediencie sú pri príprave najdôležitejšie?

Perníkové cesto si vyžaduje určitú starostlivosť, aby sme mohli byť s výsledkom spokojní. Všeobecne by som povedala, že všetky použité suroviny musia byť ozaj kvalitné. Najmä med musí byť skutočne med. Veľa záleží na korení. V starých receptoch sa dočítate, že pernikári používali až niekoľko desiatok druhov najrôznejšieho korenia. A to, ako ich miešali a kombinovali, bolo to najcennejšie, čo každý pernikár mal. Dnes by sme povedali, že práve to bolo jeho „know how“. Dnes sme v množstve druhov korení podstatne skromnejší, jednako i ja mám svoju obľúbenú zmes od svojich „dvorných" korenárok.

Čo by nemalo chýbať perníku, aby mal tú najlepšiu, najlahodnejšiu chuť?

O tom, aká je tá najlahodnejšia chuť, by sme asi mohli diskutovať. Ja som toho názoru, že perník sám osebe by nemal byť príliš sladký, chuť medu a korenia by mala byť vyvážená a celkom určite by sa v ňom nemala objaviť žiadna nepríjemná príchuť, čo sa občas stáva pri použití určitých kypridiel. A pretože zatiaľ sa mi nestalo, že by moja receptúra niekomu nechutnala, tak asi dobrý bude.

Zvyčajne pred Vianocami sa možno v každej domácnosti pečú perníky, aby mali svoje miesto v palete zákuskov na štedrovečernom stole. Vy ste však chýrna rôznymi tvarmi a podobami, ktoré vytvárate z perníkového cesta, napríklad repliku Eiffelovky, baziliku či kamión. Navyše ich aj nádherne zdobíte. Kedy v tomto začala naplno fungovať vaša fantázia?

Tu je moja odpoveď jednoduchá: Hneď. Skúsim to trošku vysvetliť. Od začiatku som sa totiž pozerala na perníčky – alebo ak chcete na perníkové cesto – ako na neobyčajne tvárny materiál. Som síce pôvodnou profesiou literárna historička, venovala som sa i národopisu (najmä ľudovej textilnej tvorbe), ale vnútorne som hlavne výtvarník. A preto som i k perníčkom od samého začiatku pristupovala ako k niečomu, kde sa môžem výtvarne prejaviť. To ma vlastne na nich baví úplne najviac.

Rozmýšľali ste dlho nad tým, že zo sveta kníh prejdete do tohto chutného a voňavého sveta?

Ani nie. Prebehlo to tak nejako plynulo. Ostatne, úplne som svet literatúry a písania neopustila. Naopak sa s ním dosť často znovu stretávam či už pri svojich výstavách, či v kalendároch, ktoré pravidelne pripravujem. Na rok 2021 to bol napríklad kalendár s perníčkami inšpirovanými ľudovou slovesnosťou.

Dokonca ste si založili vlastnú pernikársku školu. Čo vás k tomu priviedlo a z čoho máte v súvislosti s ňou najväčšiu radosť?   

Pernikárstvo je skvelé remeslo. V rámci našich remeselných tradícií patrí k „rodinnému striebru“. To však treba patrične opatrovať, aby nám časom nesčernelo. A aby tradícia ostala naozaj živá a nestala sa len múzejným exponátom, je potrebné, aby ostala v povedomí čo najširšieho počtu ľudí. Perníčky majú tú ohromnú výhodu, že sa do ich pečenia a zdobenia môže pustiť vlastne ktokoľvek a kedykoľvek. Len by mal vedieť, ako na to. Keď sa naučíte správne remeselné základy, budete vedieť, čo a prečo robíte, môžete potom pridať vlastnú kreativitu, vlastný tvorivý pohľad. A to by som rada svojim „študentkám“ odovzdala: aby každá objavila sama v sebe tvorivý potenciál a originalitu, aby sa nebála zdobiť perníčky voľnou rukou, bez obkresľovania a kopírovania. Mám veľkú radosť, že krása tradičného zdobenia má toľko priaznivcov a toľko šikovných paní a dievčat sa jej chce venovať.

PREČÍTAJTE SI AJ: Voňavý príbeh perníkový

Muži nie?

Pernikárstvo bolo pôvodne mužské remeslo, pretože perníky vyrábané vtláčaním do foriem vyžadovali veľa fyzickej sily, ale teraz naozaj prevažujú ženy. Jednako len i páni radi zdobia perníčky a občas sa nejaký vyskytne aj u mňa v kurze.

Získali ste množstvo ocenení za svoje výtvory – ktoré z nich je vášmu srdcu najcennejšie?

Viete, oficiálne ocenenia sú príjemné, ale ja sama mám teraz najväčšiu radosť z toho, keď vidím, že moje pedagogické snahy padajú na úrodnú pôdu a že je pri perníčkovaní mnohým ľuďom dobre. Dokonca tak, že po víkendovom kurze sa účastníčky spontánne rozhodnú, že si dajú ďalšie opakovanie.

Svoje umenie ste predvádzali na množstve výstav v európskych mestách. Kde ste sa stretli s najväčším záujmom o vašu tvorbu?

Záujem, samozrejme, vždy poteší. Asi by som nedokázala povedať, kde bol najväčší. Zaujalo ma však to, že ručná tvorba má čím ďalej, tým viac priaznivcov. Často sa ale stretávam i s tým, že musím návštevníkov „presvedčiť", že naozaj zdobím perníčky voľnou rukou, nepoužívam žiadne šablónky, pravítka a podobne. Niekedy je to i trošku humorné. Spomínam si, ako na jednej výstave (bolo to tu u nás v Čechách) si chlapček s maminkou prezeral perníčky a hovorí jej: To museli niekde kúpiť, to sa nedá urobiť.

Keď sa povie perník, čo vo vás zareaguje najspontánnejšie: ČUCH – obklopí vás tá úžasná aróma medu a špeciálneho perníkového korenia? HMAT – pocítite v rukách mäkkosť a vláčnosť perníkového cesta? ZRAK – predstavíte si hneď tie krásne tvary, ktoré môžete vytvoriť z cesta? Alebo je to CHUŤ – neubránite sa slinkám, ktoré sa vám zbehnú v ústach?

Ako už som hovorila, som hlavne výtvarník. Takže keď sa povie perník, vybaví sa mi ihneď nejaká krásna kompozícia, samozrejme podčiarknutá príjemnou vôňou. Perníkové cesto je neobyčajne príjemné na dotyk, rada ho mám v rukách a ono si spravidla samo povie, ako chce byť sformované. No a pokiaľ ide o chuť, tak priznávam, že i po tých mnohých rokoch mi perníčky stále chutia.

Dana Viestová

Foto Dana Holmanová a https://www.facebook.com/dana.holmanova.37