Parné depo, veterný mlyn i ostrov pre páry „ Tu-mi-daj“
To je poľský Wolsztyn. Názov mestečka Wolsztyn asi väčšine Slovákov veľa nepovie. Nachádza sa na západe Veľkopoľského vojvodstva, čo je jedno zo šestnástich poľských vojvodstiev. Veľkopoľsko je oblasť Poľska nad česko-poľskou hranicou. Od Poznane je vzdialené 70 km, od Vroclavu 154 km a od nám blízkeho Krakova dokonca až 432 km. A toto sú dôvody, prečo sa sem prísť pozrieť! Teda - okrem toho, že ste tu určite nikdy neboli! A prečo sa tunajšiemu ostrovu hovorí ,,Tu mi daj"?
Kolesá parnej lokomotívy. Nie vždy platí, že čím sú väčšie, tým je rušeň rýchlejší.
Rušňové parné depo, unikátne v Európe, ale aj vo svete
Rušňové parné depo postavili v roku 1907, je jediné v Európe, a možno aj na celom svete, s pravidelnou parnou prevádzkou na normálnom rozchode koľajníc. Horúčava, uhoľný prach, syčanie pary, pískanie píšťaly a buchot podvalov, to tu zažijete každý deň. Denne odtiaľto vypravujú parnú lokomotívu, ktorá ťahá vlak s bežnými cestujúcimi. Depo, oslavuje 115 rokov, pravidelne navštevujú fanúšikovia železníc. Raz ročne v máji, je tu tzv. Paráda parných rušňov, kedy sem zvyknú pricestovať tisícky zvedavcov, dokonca až z Japonska, Austrálie či z Nového Zélandu.
V depe je 30 parných lokomotív v rámci železničného skanzenu, tri z nich ešte fungujú. Pravidelne na linke Leszno-Wolsztyn jazdí tzv. Ol 49-69, poľská parná lokomotíva, využívajú ju na osobnú prepravu (na snímke vľavo). Unikátom je aj vejárovité depo (stanovištia pre lokomotívy v tvare vejára) a točňa pre lokomotívy z roku 1908 s pruským mechanizmom. Wolsztynské rušňové depo ponúka v ktorýkoľvek, aj v pracovný, deň možnosť pozrieť sa na zázraky železničnej techniky z minulosti.
Viete, že v natlakovanej lokomotíve oheň nesmie vyhasnúť 30 dní? ,,Pod parou" musí byť stále, aj keď parkuje. V lete trvá šesť hodín, kým sa pec v lokomotíve poriadne rozhorí, a parný kotol dosiahne potrebný tlak, v zime je to až 12 hodín. Na sto kilometrov jazdy vraj parný rušeň spotrebuje približne 20-tisíc litrov vody a dve tony uhlia.
Vo Wolsztynskom parnom depe parkuje aj parný rušeň Ok1-359 z roku 1917, ktorý sa objavil v slávnom filme Pianista s Adrienom Brodym v hlavnej úlohe, o životopisnej vojnovej dráhe poľského pianistu židovského pôvodu Wladyslawa Szpilmana. Najpopulárnejšia a najrýchlejšia v tomto depe je ,,Krásna Helena". Ide o poľský rýchlikový rušeň Pm 36-2 dokončený v roku 1937, ktorý dosahoval rýchlosť 130 km/h. Mala aj svoje dvojča Pm-36-1, ale to neprežilo druhú svetovú vojnu. Mimochodom, osobné vlaky chodili rýchlosťou 80 až 100 a rýchliky 120 km/h.
Návštevníci sa majú možnosť od 7. do 15. hodiny denne poprechádzať s mapkou v ruke a ísť sa pozrieť aj do malého železničného múzea. Ak budete mať šťastie, lístok vám predá rušňovodič s polstoročnou praxou v parnej lokomotíve Andrzej Pajczak a môžete ho vyspovedať priamo v kabíne parnej lokomotívy. Sprievodkyňu si treba objednať vopred a väčšinou to využívajú organizované skupiny. Bežný lístok pre dospelého stojí 15 zlotých a deti do 7 rokov majú vstup zadarmo. Tak plnou parou vpred!
Pohľad do pece parnej lokomotívy. Počas jazdy je tam aj 1500 stupňov Celzia.
Promenáda, Kochovo múzeum a ostrov ,,Tu-mi-daj"
Mestečko Wolsztyn (na snímke kontrast, stena kostola so svätými verzus figurína vo výklade jedného z obchodov vo Wolsztyne) s 12-tisíc obyvateľmi má vďaka dvom jazerám, pri ktorých sa nachádza, pohodovú dovolenkovú atmosféru. Ulice nie sú veľmi široké, budovy nie sú veľmi vysoké. Na jazerách surfujú, kajakujú a okolo je prechádzkové korzo. V minulosti vykúpili pozemky v okolí jazera a vybudovali promenádu s altánkami pri vode. Atrakciou pre kajakárov sú plavebné komory medzi dvoma, tunajším kanálom prepojenými jazerami (Wolsztynskie a Berzynskie), dokonca možnosť preplávať s kajakom popod železničnú trať. Mestečko má svoj prístav a ponúka aj možnosť plavby na výletnej lodi a kemping pri vode Ustronie. V júli sa tu vždy koná Večer wolsztynských jazier a sprievod osvetlených, vyzdobených lodí. V minulosti to bola ľudová zábava počas ,,závodných dovoleniek", dnes sa predvádzajú najmä majitelia privátnych plavidiel. Po zotmení plávajú po vode svetielkami vyzdobené lode a atmosféra musí byť úžasná.
V mestečku sú dva významné kostoly, katolícky a evanjelický, centrálnym bodom mesta je radnica a ,,rynek", námestíčko ako miesto stretnutí a odpočinku. Čo je na Wolsztyne ešte zaujímavé, je múzeum Dr. Roberta Kocha, nemeckého lekára, mikrobiológa a nositeľa Nobelovej ceny za medicínu, objaviteľa baktérie tuberkulózy. Pôsobil tu osem rokov a neskôr sa presťahoval do Berlína. Exponáty sú umiestnené vo dvoch miestnostiach, ktoré sa nachádzajú na prízemí budovy. V izbách je štýlový nábytok z obdobia, v ktorom lekár žil, ale aj staré laboratórne vybavenie a ďalšie suveníry Roberta Kocha. Výstava je obohatená o fotografie (najmä z jeho exotických ciest) a fotokópie dokumentov umiestnených v sklenených vitrínach. Robert Koch sa narodil v roku 1843 a vo Wolsztyne bol praktickým lekárom. Tu robil výskum infekcií rán a tiež pokusy s antraxom.
A ešte jedna ,,wolsztynská" pikantéria: Na jeden z ostrovov na Wolsztynskom jazere sa radi chodia fotografovať mladomanželia. Ostrov preto dostal prezývku ,,Tu-mi-daj!" Mladí ľudia, ktorí odtiaľto odídu študovať napríklad do Poznane, sa sem zvyknú vrátiť, aj preto mestečku nehrozí vymieranie a žijú tu najmä ľudia v produktívnom veku. Jedinou nevýhodou je to, že v tomto rekreačnom stredisku trochu chýba ubytovacie zázemie v podobe penziónov, pretože investori väčšinou stavajú domy pre obchodné účely.
Tento mlyn pracoval ešte v 50.rokoch. Je to najstarší objekt v skanzene.
Najstarší veterný mlyn v skanzene ľudovej architektúry
Osemsto metrov od mesta sa na ploche 3,5 hektára nachádza skanzen ľudovej architektúry pod holým nebom s unikátnym veterným mlynom. Lokálny názov znie Skansen Budownictwa Ludowego Zachodniej Wielkopolski. Okrem pondelka majú otvorené každý deň. Väčšinou sem chodia poľské školy a domáci turisti, ale sprievodca Remik Kurpisz, ktorý tu pracuje už 17 rokov, si spomína aj na Nemcov, Angličanov, Číňanov či Novozélanďanov. Väčšinou ide o návštevníkov, ktorí prídu do Wolsztynu kvôli parnému depu.
V skanzene možno vidieť sto- či dvestoročnú originálnu architektúru z historického hľadiska maximálne do obdobia druhej svetovej vojny: chalupy ako hostinec, stodola, kováčstvo, domček paholka, bohatý dom nemeckých kolonistov, drobnejšiu architektúru v podobe studne, holubníka, pece na chlieb či udiarne. Okrem stavieb je tu dohromady dva a pol tisíca exponátov. Dokonca tu majú aj tri kozy a plánujú chovať ovce. ,,Čím bol dom chudobnejší, tým mal nižšie stropy, pretože priveľkú chalupu bol problém vykúriť," vysvetľuje sprievodca Kurpisz. ,,Najbiednejší mali na streche slamu, bohatší trstinu a najluxusnejšie domy drevené šindle. Dátum postavenia domu hľadajte vždy na prostrednom tráme, aj keď sa pri prenášaní chalupy na toto miesto prehnité trámy nahradili novými, aby bola stavba bezpečná, trám s dátumom sme sa vždy snažili zachovať," dodáva. V chudobných domoch boli najdrahšími vecami periny a obrazy svätých, tie vždy viseli nad pomerne krátkou posteľou. ,,Ľudia spávali s pokrčenými nohami, ale boli aj nižší ako dnes." A len bohatí mali v dome aj skriňu.
Najcennejší exponát, ktorý má tento skanzen otvorený od roku 1986, je veterný mlyn. Ide o najstarší objekt v skanzene a zároveň najstarší funkčný veterný mlyn v celom Poľsku pochádzajúci z roku 1603 (na snímke vľavo)! Celý mlyn sa dá otočiť (aj sme si to vyskúšali) tak, aby lopatky vrtule zachytili vietor. ,,V týchto mlynoch sa nebývalo ako napríklad v tých holandských. Všetko v mlyne je originálne, okrem častí vrtule, a do 50. rokov tento mlyn ešte pracoval," vysvetľuje sprievodca. ,,V roku 1998 bol rozobratý a prinesený sem do skanzenu. Vtedy bol prítomný aj posledný žijúci mlynár, ktorý v mlyne pracoval a vedel vysvetliť, ako všetko funguje. Mlyn skladali gorali z Nového Targu. Kedysi boli mlynár a kováč veľmi významnými a váženými obyvateľmi obce. Keď mal mlynár dobrý vietor, dokázal zomlieť aj 500-800 kg obilia za jeden deň a všetko bolo v mlyne vymyslené tak, že to mohol obsluhovať jediný človek. Chudobní mleli múku raz, bohatí opakovane najemno, maximálne osemkrát. Vtedy sa ešte nevedelo o tom, že práve celozrnná múka je zdravá. A keďže z mlecieho kameňa sa do múky ,,po troškách“ dostával kamenný prach, ľudia z neho mali po rokoch konzumácie takto pomletej múky zbrúsené zuby."
Hlavne, že neboli hladní!
Autor: Bianka Stuppacherová, Foto: Dávid Popovič, mystudio.sk
Obrazy svätých a krátka posteľ. Tak sa kedysi žilo v západnom Veľkopoľsku.
